Zo začiatku sa myslenie a reč u dieťaťa vyvíjajú samostatne. Okolo druhého roka sa prepoja. To znamená, že dieťa začína premýšľať v slovách a nové slová menia jeho zmýšľanie.

 

Osemnásťmesačné dieťa by malo aktívne používať okolo 50 až 70 slov. Dvojročné ešte viac, čo mu umožňuje hovoriť o veciach, ktoré sa okolo neho dejú. Premýšľa o nich, pýta sa, komentuje ich. Dvojročnému dieťaťu už dávno nestačí ukázať, že chce piť, papať alebo cikať. Také dieťa už pomerne zložito uvažuje. Chce hovoriť o tom, čo zažíva.

Dieťa potrebuje slová
Okrem toho chce spoznávať aj vlastnosti vecí, ktoré ho obklopujú (veľký, malý, červený, pekný), rozumieť emóciám (smutný, veselý, nahnevaný, vystrašený), vyjadrovať vlastníctvo (bratovo, mamino) alebo rozumieť príčine a následku.

Na to, aby mohlo o týchto veciach komunikovať, potrebuje slová. Realita je však taká, že mnoho detí s ťažkou alebo veľmi ťažkou poruchou sluchu nemá ešte v tomto veku primeranú slovnú zásobu. Často čakajú na kochleárny implantát a s rodičmi sa dorozumievajú len istými gestami a niekoľkými slovami. Ich myslenie v jazyku je veľmi obmedzené.

Čo sa s tým dá urobiť?
„Posunky nám pomohli pri sluchovej výchove nielen v tom, že sme Benjamínovi vedeli vysvetliť, prečo je dôležité nosiť načúvacie prístroje (haló ušká), ale aj v tom, že sme si vedeli vysvetliť, čo práve započul. Pomohli nám veľmi aj pri čítaní kníh (leporelá) alebo pri spoznávaní členov rodiny. Používali sme, keď sme mu potrebovali vysvetliť, prečo sa nesmie dotýkať sporáka, prečo sa v práčke točí bubon, prečo je v rozprávke niekto smutný alebo veselý a prečo sa nesmie ohadzovať pieskom s inými deťmi. A samozrejme, posunkovali sme preto, aby sme si vedeli povedať, ako veľmi silno sa ľúbime,“ vysvetľuje Natália, Benjamínova mama.

Iba gestá v komunikácii nestačia
Gestá majú iba obmedzenú možnosť vysvetľovať a učiť o nových veciach, ktoré nie sú prítomné. Ak dieťa v určitom veku nemá dostatočnú slovnú zásobu, nevie spracovávať nové informácie a zážitky. Môže tak začať zaostávať nielen v komunikácii, ale aj v myslení.

V minulosti boli mnohé nepočujúce deti považované za rozumovo oneskorené, pretože vzhľadom na svoj vek nepoznali množstvo pojmov. Nerozumeli pokynom ani tomu, prečo sa veci vo svete dejú tak, ako sa dejú. Ich inteligencia a myslenie sa bez jazyka nemali ako plne rozvinúť. Aj v myslení sú preto posunky záchrannou sieťou. Pomocou nich môžete dieťaťu odmalička vysvetliť kde, kto, kedy, ako, prečo. Dieťa získava informácie o svete a učí sa myslieť bez ohľadu na aktuálnu úroveň sluchu.

„S Ľudkou sme intenzívne posunkovali od raného veku. To, že sme urobili dobre, som pochopila, až keď sa moja nepočujúca dcéra stretla s oveľa staršími deťmi, ktoré mali omnoho menšiu slovnú zásobu v hovorenom i posunkovom jazyku,“ konštatuje jej mama.

Dokedy posunkovať?
Väčšina počujúcich rodičov posunkuje dovtedy, kým si nie sú istí, že ich dieťa vníma reč dostatočne sluchom. Niektorí rodičia však zostanú pri posunkoch aj neskôr. Prečo? Zistili, že dieťa už síce sluchom rozumie, ale vyjadriť sa hovorenou rečou ešte stále nedokáže. Je tak nutné aj naďalej budovať jeho aktívnu posunkovú zásobu.

Iní zase vidia, že ich deti už síce v bežnom živote veľmi pekne a efektívne komunikujú hovorenou rečou, zložité veci však ešte stále nedokážu pochopiť. Posunky sú pre nich veľkou pomocou. Napríklad v situáciách, kedy ide dieťa do bazéna a musí si z ušiek zložiť načúvací prístroj, čím sa stáva nepočujúce. Posunkami sa s ním dá rýchlejšie a aj na väčšiu vzdialenosť povedať potrebné.

Iná situácia môže nastať, keď je v priestore väčší hluk alebo akusticky sa zvuky v miestnosti odrážajú a dieťa dobre nepočuje. Načúvací prístroj má tiež len svoje limity. Ak je dieťa choré, má nádchu, môže sa mu upchať eustachova trubica a prechodne zhoršiť počutie. Prípadne, ak má zápal zvukovodu a nemôže prechodne nosiť načúvacie prístroje. Niekedy sa môže v noci zobudiť zo sna a možno nebude mať po ruke načúvatká (tie budú práve v sušičke), ale po ruke môžete mať lampu a svoje ruky, vďaka ktorým si s vaším dieťatkom veľmi rýchlo porozumiete. Posunkový jazyk pomáha rozvíjať aj abstraktné myslenie detí a vďaka nemu im môžete vysvetliť aj nové informácie alebo zložité učivo v škole.

A potom sú aj takí, ktorí s posunkami nikdy neprestanú. „Nikdy neskončíme s posunkami, pretože Gabko nebude nikdy počuť tak ako my. Vždy budú isté situácie, keď ich budeme potrebovať. Preto nechcem, aby vedel v posunkoch vyjadriť iba základné veci. Chcem sa s ním vedieť baviť o čomkoľvek – o jeho emóciách, o prežívaní alebo si len tak vymieňať tajné informácie,“ hovorí Oľga.

Vo všeobecnosti platí, že väčšina detí začne sama od seba posunky opúšťať v momente, keď od nich prestanú byť pri komunikácii závislé. Na nás rodičoch však záleží, či ich k posunkom dovedieme. Napríklad aj vtedy, keď už budú vedieť hovoriť alebo si “počkáme" na moment, kedy to naše deti začne posunkovanie lákať samo.

Viac o praktickom význame využívania posunkov v komunikácii s vaším dieťaťom sa dočítate aj v knihe Máme dieťa s poruchou sluchu 2 od strany 148