"Počuje?"

... "No viete, vyzerá to na ťažkú poruchu sluchu..." tá veta... dlho, dlho som ju počula a plakala nad postieľkou nášho ročného synčeka. Pýtala som sa prečo. Prečo také malé bábätko, prečo to naše prvorodené miminko, náš chlapček nemôže počuť? V podstate som plakala preto, prečo my nemôžeme mať zdravé dieťa. No sama som nevedela, čo všetko môže znamenať, že nepočuje. Ja som si akosi nikdy nepomylela, že náš syn nemusí vôbec rozprávať. Naozaj.

Prvý krát o probléme, že náš Markus nemusí rozprávať, som sa dozvedela na stretnutí rodín Mobilného pedagóga v Tatrách. Na stretnutí som sa dozvedela veľa nových informácií, vypočula si príbehy rodín a ukladala si do hlavy, aha, to a to ešte musím urobiť. Nasledovalo stretnutie s Markuskovou logopedičkou. Vďaka Bohu za ňu a vďaka Bohu za Vás všetkých čo máte doma tiež tak výnimočné dieťa. Vďaka za informácie, ktoré nám ani jeden doktor nepodal, alebo vôbec nedal.

A začala dlhá cesta za rozprávaním a vnímaním zvukov. Začiatky boli ťažké, pretože Markus "uška" (načúvacie prístroje) odmietal. Stále keď som  mu ich dala, snažila som sa ho upútať nejakým zvukom (hrkálky, trúbky, hracie knižky, spievala som) a išlo mi na začiatku hlavne o to, aby ich mal na uškách čo najdlhšie. "Ušká" ešte raz prekontroloval technik, nastavil podľa posledných výsledkov, až nakoniec prišlo k tomu, že ich Markus začal nosiť celý deň. Na všeko som Markuska upozorňovala. "Počuješ?" a ukazovala som si na ucho. "Markusko to je auto... traktor... voda... sanitka... vtáčik... havo...", a keď to bolo možne, hneď som mu to aj ukázala, odkiaľ ide ten zvuk. Tí čo chceli, dostali sa do toho s nami, a tak sme mali možnosť nášho Markuska "učiť" viacerí. Zmenila som komunikáciu. Začala som rozprávať pomaly, snažila som sa čo najlepšie artikulovať, všetko som opísovala, dbala na to, aby mi pozeral na ústa. Rozprávala som vkuse. Každý jeden pohyb, skutok som okomentovala. "Markusko už je tma. Teraz ideme spať. Poď oblečieme si pyžamo. Vyzliekame tričko, teplkáky... Obliekame pyžamo. Mama ti urobí mlieko. Nech sa páči, tu máš mliečko. Poď do postele. Markusko leží v posteli a pije mlieko z fľaše. Dobrú noc." Zo začiatku boli slová len hlásky, napr auto bolo brm, traktor ttt, motorka bola posunka, svetlo posunka, lietadlo dlhé aaa. Išlo to pomaličky, ale prišli prvé hlásky, prvé slová až nakoniec vety :-) S Markuskom používame klasické, bežné posunky - jesť, piť, spať, poď... alebo také naše, vymyslené posunky. Využívame ich málo, ale občas sú potrebné. Nám na rozviazanie jazyka pomohli kartičky. Na začiatku sme opisovali koho alebo čo vidíme na kartičke. Potom čo robí tá osoba, neskôr čo ma oblečené, akej farby ma tričko, tepláky, čo drží v ruke atď. Veľa sa dalo naučiť aj pri hrách, ako každý chlapec aj náš Markus má rád autá. Pri hraní s autami, s legom s hocičím som všetko opisovala. "Markus ja mám modre auto, ty máš červene a žlté. Ja mám jedno, ty máš dve auta. Moje ide hore na kopec. Ty choď zaparkovať do garáže. Zaparkuj dole auto... modré daj vedľa červeného... atď". Markuska pesničky veľmi nebavili, a keď som spievala, kričal, aby som bola ticho (neviem prečo :-) ), tak sme sa väčšinou hrali, a veľa, veľa vysvetľovali. Listovali sme si knihy a opísovali čo na nich vidíme, pri pozeraní rozprávky, som tiež nebola ticho, ale rozprávala som, čo sa tam deje. Často sa hráme s plastelínou, kreslíme si, veľmi rád ma prstové farby. Markus má dobrú pamäť. Veľmi rýchlo si zapamätal písmenka, čísla, farby. Keď vidí O povie oco, M mama, Markus, S simon, A auto, B baba, T traktor. Takto vie pomenovať všetky písmenka. Veľa vecí na učenie sa s deťmi, som našla na internete. Naposledy som si stiahla logopedické listy, a občas keď je dobrá nálada a sa chce, tak si ich vyberieme a "učíme" sa :-) Ale nemyslíte si, že sa "učíme" každý deň. Je pravda, že na začitaku som do toho vložila maximum, išla som naplno. Ale pribudol k nám nový člen rodiny. Markus sa stal veľkým bratom a ja som si musela všetko pekne zorganizovať. Na prckoch som  sama, lebo náš ocko pracuje v zahraničí. A preto som dnes rada, keď sa zahrajú spolu (málokedy), alebo pozerajú rozprávku, či Markus sa zahrá na tablete :-) 

Teraz má Markus 3 roky, navštevuje škôlku pre detičky so sluchovým postihnutím. Škôlka bola dôvodom nášho odšťahovania sa do iného mesta a sme presvedčení, že sme urobili dobre rozhodnutie. Učiteľky sú výborné, v triede je ich 6 detí a preto sa im môžu naplno venovať. Na Markuska netlačia s posunkami, pretože Markus ROZPRÁVA a na druhý rok ho chú preložiť do logopedickej triedy medzi počujúce deti. Naďalej navštevujeme Markuskovu logpedičku, ktorá je a bude pre neho veľmi potrebná. Veľké zmeny v rozprávaní a vnímaní nových zvukov nastali, keď sme zmenili načúvacie prístroje. Ďakujeme za Brno, za ľudí, ktorí nám umožnili tam ísť a za výborných doktorov. Pretože základom pre naše deti sú kvalitné a dobre nastavené načúvacie prístroje. Markus dnes dokáže komunikovať aj bez toho, aby na osobu videl. Nevravím, že je všetko krásne čisté a zrozumietľné, ešte veľa, veľa práce nás čaká, ale sme na dobrej ceste ;-)

Rodičia hrajme sa s deťmi, všetko im rozprávajme, keď je potrebné tak rozprávajme po-ma-ly, ľúbme svoje deti a dbajme na to, aby boli NAŠE DETI ŠŤASTNÉ.