Pôjdem na to trocha zoširoka. Prvá situácia je, keď majú nepočujúci rodičia nepočujúce deti. Ide zhruba o 10 percent detí na Slovensku. Ich najefektívnejší spôsob dorozumievania je posunkový jazyk, ale  to neznamená, že ich rodičia nechcú, aby deti rozprávali a poznali aj hovorený jazyk. Všetci chcú, aby sa ich deti dorozumeli hovorenou rečou. Posunkový jazyk je však pre nich primárna forma komunikácie. Podobná situácia je aj u CODA detí, ale tie si prirodzene osvoja hovorený jazyk v počujúcom prostredí a posunky používajú len so svojimi rodičmi (nemusí tomu tak byť ale vždy).

 

Potom je 90 percent nepočujúcich detí, ktoré sa narodia počujúcim rodičom. Ročne sa pritom narodí asi 200 detí so stratou sluchu na Slovensku. Mnohí z nich nikdy nestretli nepočujúceho. Nemali dôvod sa učiť posunkový jazyk. Niekedy ani nevedia, kde by sa ho mohli učiť alebo takéto možnosti nemajú.

Zdroj fotografie: www.deaflympic.sk 

 

Zrazu sa dozvedia, že ich dieťa má poruchu sluchu. Očakávajú, že sa u neho bude rozvíjať hovorený jazyk. Lenže, ten sa ani v najideálnejšom prípade nerozvinie tak skoro ako u počujúcich detí, ale bude oneskorený. Dôvodov, prečo to tomu tak je, je viac. Najskôr sa ukáže podozrenie na stratu sluchu. Následne sa realizuje diagnostika, pri ktorej sa presne definuje, o akú poruchu ide. Dieťatku sa prideľujú kompenzačné pomôcky a má nasledovať  špeciálno-pedagogická starostlivosť, ktorá žiaľ na Slovensku nie je zabezpečená na takej úrovni, akú by sme si ju predstavovali.

 

Posunky a komunikáciu prostredníctvom posunkového jazyka odporúčam aj počujúcim rodičom. Bez neho je dorozumievanie s dieťaťom s poruchou sluchu v jeho prvých rokoch života veľmi náročné. Ako inak mu rodič vyjadrí, že ho má rád? Ako mu vysvetlí, čo je správne a čo nie? Ako mu dieťa povie, že ho nebolí bruško, ale mu je iba smutno? Alebo ako mu rodič povie, že nejdú na injekciu k doktorovi, ale na návštevu k starej mame? Na to všetko je dôležitý komunikačný nástroj a tým sú práve posunky.

 

Kurzy posunkového jazyka dokonca aj sama lektorujete v spolupráci s OZ Nepočujúce dieťa. Určite máte s mnohými rodičmi skúsenosti.

Dôvody, prečo rodičia a príbuzní detí s poruchou sluchu na kurzy prichádzajú, sú rôzne. Jeden otecko sa prihlásil, lebo jeho manželka bola na tom v posunkovaní komunikačne lepšie. Synčeka zvykne pravidelne kúpať a raz mu ukázal niečo, čomu nerozumel. Jeho manželka následne synovi podala kačičku. To otca motivovalo, aby prišiel na kurz a naučil sa posunkovú zásobu, základy komunikácie a bol synovi bližšie.

 

Na začiatku kurzu sa učíme práve slovíčka. Prispôsobili sme ho tak, aby sa rodičom dostala dôležitá posunková zásoba. Aby rozumeli tomu, ak im dieťa chce niečo vyjadriť alebo naopak. Tam práve začína vzájomná komunikácia. Na začiatku nie je plnohodnotná, ale tá nie je plnohodnotná ani pri malom počujúcom dieťati. Keď sa dorozumievate s malým dieťaťom, tiež spočiatku nepoužívate dlhé súvislé vety. Predstavte si tiež situáciu, že idete na dovolenku k moru a ste dva týždne na pláži. Dieťa nemôže mať načúvacie prístroje, lebo by sa mu do nich dostal piesok. Ako s ním budete komunikovať?

Zdroj fotografie: www.deaflympic.sk 

 

Nedávno sa mi stala situácia, keď som sa ocitla v budove s jedným malým chlapcom. Hovorili sme, od bez problémom komunikuje, keď sme sa zrazu dostali na schody a on mi  prestal odpovedať. Jeho mamička mi zrazu posunkom naznačila, že mi nerozumie, lebo ma nepočuje. Chlapček sa dostal do situácie, ktorá pre neho bola záťažová. Zmenili sa podmienky na počúvanie, pričom pre mňa počujúcu sa nič nezmenilo a on zrazu nemohol komunikovať. A práve takýchto situácií je veľké množstvo. Rodič nikdy nevie, ako sa u dieťaťa s poruchou sluchu rozvinie reč. Či posunky bude používať, nebude používať,  či bude len v spoločnosti počujúcich alebo aj Nepočujúcich, prípadne oboje.

 

Na sluchovom postihnutí je zákerné to, že na prvý pohľad nikto nezbadá, že dieťa nepočuje. Väčšinou sa to odzrkadlí až na rozprávaní, preto rodičia chcú aby deti rozprávali, čo je samozrejme potrebné. Ale aj deti, ktoré posunkujú, sú krásne. Sú to deti, ktoré behajú, kričia, robia dobre i zle a aj oni samozrejme hovoria a používajú slovenčinu.

 

Je to mýtus, ktorý nikdy nebol potvrdený výskumami. Vyvrátili ho aj mnohí rodičia. Existuje množstvo situácií, kedy dieťa potrebuje inú formu komunikácie, napríklad posunkový jazyk.

 

Posunkovanie sa u detí vníma ako veľmi dôležité. Rozumiem rodičom, ak sa báli posunkovať alebo im v tom niečo bráni, no nikdy nie je neskoro. Moja nepočujúca kolegyňa na univerzite sa napríklad začala učiť posunkový jazyk až na vysokej škole a poznám veľa nepočujúcich, ktorí boli v podobnej situácii. Vždy stojí za to ovládať posunky. Často zabúdame na to, že nepočujúci sa môžu dostať do rôznych situácií, dokonca istým spôsobom aj nebezpečných.

 

Môže sa stať, že aj deti s poruchou sluchu, ktoré majú veľmi dobrú úroveň hovoreného jazyka, sa dostanú do situácie, kedy sa budú potrebovať dorozumieť inak. Ak majú aj iný komunikačný nástroj, vedia ho využiť. Dokonca sa ukázalo a potvrdilo, že práve deti, ktoré ovládajú posunkový jazyk, dokážu nadviazať kontakt s počujúcimi deťmi. Prečo? Lebo posunky sú zaujímavé aj pre počujúce deti. Podľa nich vedia niečo viac, niečo čo počujúce deti nevedia. Je to pre nich niečo nové a tým pádom dieťa s poruchou sluchu vnímajú ako toho, kto vie niečo navyše. Vedia, že chlapček alebo dievčatko má síce choré ušká, ale má ešte niečo, čo ja nemám a môže ma to naučiť. U detí to práve takto funguje.

 

Navyše, v súčasnosti sú podmienky na osvojenie posunkov oveľa lepšie. Posunkovanie dnes zohráva dôležitú úlohu a prikladá sa mu oveľa väčší význam, než napríklad pred 30 rokmi.

 

Prvá vec, v ktorej majú výhodu je, že ľudia so stratou sluchu sú dnes v inej východiskovej pozícii. Posunkovanie je prítomné v televízii, na ulici a nepovažuje sa za niečo, čo je neprimerané. Ďalšia výhoda je, že tesne po narodení dieťaťa sa rodičia dozvedia, ako na tom ich dieťa je a v prípade, že má stratu sluchu, s ním môžu pracovať. Dnes existuje oveľa väčšie množstvo kompenzačných pomôcok a majú oveľa lepšiu kvalitu, než v minulosti. V súčasnosti sa už nikto neodváži viazať kvalitu vzdelávania nepočujúcich detí len na špeciálne školy. Už aj bežné školy sa otvárajú deťom s poruchou sluchu. O tom, že dieťa so sluchovým hendikepom sa dostane na univerzitu, kedysi rodičia mohli jedine snívať. Dnes máme úspešných nepočujúcich inžinierov, environmentalistov, učiteľov, výtvarníkov a ďalších. Nepočujúci dnes dokážu oveľa lepšie fungovať vo svete ako v minulosti. Sú rozhľadení, vzdelaní, majú vlastné názory a pohľady na svet. Každé dieťa s poruchou sluchu potrebuje okolo seba vidieť pozitívne vzory a cítiť, že sa to dá.

 

Dnes si už dokážeme veľmi veľa informácií vygoogliť na internete. Horšie je, že ich nedokážeme vždy vyhodnotiť. Aj preto verím, že ľudia sa začnú obzerať viac po relevantných informáciách a nie po neoverených službách, ktoré nie sú podložené a niekto si na nich vie urobiť dobrý marketing. Práve to odovzdávanie relevantných informácií je mimoriadne dôležité.

 

Od septembra začíname s kurzami posunkového jazyka opäť. Naše kurzy majú veľmi slušný ohlas, čomu sa prirodzene teším. Už aj rodičia si po mesiaci kurzu všimli, ako na nich deti reagujú. Že majú medzi sebou určitý spôsob vzájomnej komunikácie. Nemusí to byť ešte správny a dokonalý posunok, no aj počujúce dieťa hovorí v počiatkoch skomolene.

 

Navyše som vyvinula vlastnú metodiku učenia posunkového jazyka. Ku knižke Posunkuj so mnou bude aj metodika, ktorá je viazaná na to, aby keď si ktokoľvek osvojí aj menší počet posunkov, dokáže ich prakticky používať a spájať a tým tak vie čo najskôr s dieťaťom posunkovať. Zároveň obsahuje rozličné hry, ako sa posunkom možno naučiť. Moja metóda teda nie je o kvantite posunkov, ale o ich vhodnom výbere pre daný vek a o schopnosti ich použiť v konkrétnych situáciách.

 

Som hlboko presvedčená, že posunkový jazyk tu bol, je a bude. Vo svete je v súčasnosti situácia veľmi zaujímavá. Zvyšuje sa počet počujúcich ľudí, ktorí sa učia posunkový jazyk a znižuje sa počet nepočujúcich ľudí, ktorí ho reálne využívajú. Pravdou je, že sa čoraz viac zlepšujú načúvacie aparáty, máme kochleárne implantáty. Pre mnohých počujúcich je posunkový jazyk taký fascinujúci, že sa ho učia  s veľkým záujmom. Navyše zo štatistík vyplýva, že nám geometrickým radom pribúda ľudí so stratou sluchu. Dožívame sa totiž vyššieho veku, čo znamená, že viacerí z nás stratu sluchu akosi prirodzene vekom budú mať. V súčasnosti štatistiky ukazujú, že skoro 50 percent ľudí nad 65 rokov trpí stratou sluchu. Ak by sme sa na to pozreli z  tohto pohľadu, každému z nás by sa oplatilo poznať aspoň základy posunkového jazyka.

 

Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru: Som počujúca, ale posunkový jazyk považujem za svoj materinský