Často sa ma ľudia pýtajú, aké to je vychovávať dieťa s postihnutím – aby si to vedeli predstaviť aj tí, ktorí nemajú takúto unikátnu skúsenosť. Je to takéto……

Keď som sa narodil, pristál som v Taliansku. Nič som preto neurobil. Jednoducho som tam pristál. Mohol som počuť. Aj moja žena pristála po narodení v Taliansku. Aj ona počula. Aj naše dve dcéry, Rebecca a Rachel tiež pristáli v Taliansku.

Strata sluchu je pre mnohých z vás nové a neprebádané územie. Nie ste v tom však sami. Až 90% nepočujúcich detí sa rodí počujúcim rodičom ako ste vy, ktorí nemajú žiadnu predchádzajúcu skúsenosť s osobou so stratou sluchu.

Trúchlenie je prirodzená ľudská reakcia na veľkú stratu – stratu blízkeho človeka, práce, manželstva alebo dôležitého sna. Trúchlenie nie je LEN smútok ako by sa na prvý pohľad zdalo. Je to množstvo rozličných emócií, ktoré ľudia zažívajú počas toho ako sa snažia vyrovnať so stratou, zmenou, smrťou alebo veľkým sklamaním, ktoré sa v ich živote udialo.

Touto fázou prechádza v súčasnosti čoraz menej rodičov, pretože väčšina detí so stratou sluchu sa zachytí počas novorodeneckého skríningu sluchu. Sú však aj deti, ktoré z rôznych dôvodov (lieky, choroby, genetika, úrazy) stratia alebo postupne strácajú sluch neskôr počas života.

Po potvrdení diagnózy prechádzajú rodičia rôznymi emóciami a skúsenosťami. Prvou reakciou na zlú správu býva zvyčajne šok. Neskôr sa objaví úzkosť, strach a panika, ktorá, keď prvé chvíle pominú tak často prejde do hnevu, smútku alebo pocitov viny…ale ako sme povedali, neexistuje presný sled emócií, ktorým by prechádzali všetci rodičia.

Ako vidíte z predchádzajúcich riadkov, zanechanie nádejí a snov, ktoré sme pôvodne mali a ktoré nám už neslúžia je veľmi zložité. Odžitie emócií nám však pomáha uvedomiť si realitu, ktorá stojí tesne pred nami a posilňuje nás k tomu, aby sme si vytvorili nové nádeje a a sny pre  nás samotných aj naše rodiny.