Ako vidíte z predchádzajúcich riadkov, zanechanie nádejí a snov, ktoré sme pôvodne mali a ktoré nám už neslúžia je veľmi zložité. Odžitie emócií nám však pomáha uvedomiť si realitu, ktorá stojí tesne pred nami a posilňuje nás k tomu, aby sme si vytvorili nové nádeje a a sny pre nás samotných aj naše rodiny.
Možno sa, ale sami seba pýtate, čo to znamená PRIJATIE a či je vôbec možné plne prijať stratu a odžili.
- Prijatie znamená, že sme lepšie pripravení vyrovnávať sa so zmenami, ktoré do nášho života priniesla strata sluchu. Nemusí to znamenať, že sme spokojní so svojou situáciou.
- Prijatie znamená, že rešpektujeme, že naše dieťa JE a navždy BUDE nepočujúce alebo nedoslýchavé. Neznamená, že stratu sluchu musíme mať radi, vítať ju alebo ju dokonca preferovať.
- Prijatie znamená, že si uvedomujeme, že strata sluchu spôsobuje, že naše dieťa má špeciálne potreby s ktorými potrebuje pomôcť. Neznamená však, že všetok čas budeme venovať iba dieťaťu na úkor zvyšných členov rodiny.
Čo sa deje v období vyrovnávania sa?
1. Negatívne emócie postupne strácajú silu a my snívame nové sny
Ak ste už prešli prvým obdobím trúchlenia tak viete, že negatívne emócie sa postupne vytrácajú a ich intenzita je menšia. Objavia sa síce z času na čas, ale postupne strácajú vplyv na náš každodenný život a myslenie. Zo začiatku máme pocit, akoby sa zmenilo všetko. Až neskôr si uvedomíme, že strata sluchu je iba malou súčasťou našich detí, že je možné sa zo života tešiť aj napriek tomu, že naše dieťa nepočuje.
„Hanka je naše dieťa. Áno jej vývin ide inak ako u bežných detí, ale to neznamená, že je menej hodnotná, dôležitá, alebo že potrebuje menej lásky. Hanka je na prvom mieste, jej hluchota je až druhoradá.“
„Netrvalo mi to dlho, kým som prijala stratu sluchu. Myslím, že hluchotu sme prijali s manželom ľahšie hneď z dvoch dôvodov – vedeli sme, že syn mal meningitídu a vtedy je strata sluchu častým následkom, ale hlavne sme vedeli, že pri nej skoro zomrel a tak nám strata sluchu v porovnaní so smrťou neprišla až tak tragická.“
„Postupne, ako sme si začali na stratu sluchu zvykať, tak sme si uvedomili, že strata sluchu je síce stále súčasťou našej rodiny, ale už nie je jej stredobodom. Už to nie je hlavný faktor, ktorý ovplyvňuje, aký vzťah máme k našej dcére. Teraz ju už vidíme hlavne ako dieťa a čoraz menej ako IBA nepočujúce dieťa.“
2. Začíname vnímať silné stránky nášho dieťaťa a iných členov rodiny
Časom, keď začne prvotná bolesť ustupovať, uvedomíme si, že naše dieťa síce má určité obmedzenia, ale aj kopu talentov, ktoré sme predtým vôbec nevideli a nevedeli si ich ani predstaviť. Začneme snívať nové sny - je možné, že naše dieťa bude mať určité problémy v komunikácii a sociálnej interakcii, ale možno bude prekvitať v matematike a športe. Strata sluchu začne postupne strácať moc nad našou rodinou. Uvedomíme si, že sa nám už podarilo zvládnuť niektoré vecí, ktoré kedysi nefungovali. Dôjde nám, že s príchodom straty sluchu do našej rodiny nenastal koniec sveta, tak ako sme si to kedysi mysleli, ale naopak, stala sa výzvou a zjednocujúcou silou, ktorá vytiahla na svetlo to najlepšie, čo v jednotlivých členoch našej rodiny je.
„Teraz, keď sme si s Timeou vybudovali dobrý komunikačný systém, už nemáme problém sa o všetkom porozprávať. Je to skvelý pocit.“
„Neverili by ste ako dobre vie Jakub odhadnúť ľudí len na základe neverbálnej komunikácie.“
„Je síce pravda, že Kaja dobre nevyslovuje slová, ale keby ste ju videli ako rýchlo šibrikuje rukami, keď sa rozpráva s priateľkami, zostali by ste zaskočení.“
„Peter je síce nepočujúci, ale inak sa veľmi nelíši od iných detí. Každý boží deň sa hráva sa psom a teší sa, keď prídeme s manželom domov. Rád sa blázni na ihrisku a rovnako ako každé iné dieťa má kopu modrín a odrenín. Vie ma vytočiť do bezpríčetnosti, ale takisto milovať ako nikto iný.“
„Nikdy by som neverila, koľko radosti mi prinesie niečo, čoho som sa tak neskutočne bála. Každú drobnosť, ktorú naša Nina zvládne, vnímame ako veľkú vec a neskutočne sa z nej tešíme.“
“Áno, mám dieťa, ktoré je nepočujúce a navždy bude nepočujúce. A aj keď neexistuje nič, čo by mohlo vymazať jeho sluchový postih, sú veci ktoré MÔŽEM urobiť, aby dokázal vyrásť v šťastnú a zodpovednú dospelú osobu.“
3. Prichádzajú nové výzvy, ktoré prinášajú nové trúchlenia.
Prijatie je celoživotný proces – nie konečný stav. Keď hovoríme o prijatí, myslíme tým nielen prijatie straty sluchu ako takej, ale aj prijatie života o ktorom vieme, že sa náhle zmenil.
Často sa stáva, že aj vtedy, keď už si konečne zvykneme na každodenný život, objavia sa nové situácie, ktoré nanovo spustia proces trúchlenia (aj keď nie až v takej intenzívnej podobe). Takou situáciou môže byť napr. zmena integrovanej školy za špeciálnu, keď dieťa v tej prvej neprospieva, zmena spôsobu komunikácie, keď dieťa nenapreduje tak rýchlo ako by malo, alebo problémy s nájdením práce po ukončení školy. Tieto situácie v nás znova vyvolajú pocity popretia, strachu alebo zúfalstva z neznámeho, ktoré je pred nami. Neznamená to, že sme zlý rodičia, znamená no len, že sme ľudské bytosti. Tieto nové situácie nás znova a znova učia nachádzať v sebe novú silu postaviť sa na nohy a vymyslieť nové sny a plány.
„Myslím, že zmierovanie sa s diagnózou je nikdy nekončiaci proces. To, že je moja dcéra nepočujúca som prijala pomerne rýchlo po určení diagnózy, ale ten proces neskončil. Vždy sa objaví nejaká nová výzva, ktorá mi to všetko nanovo pripomenie.“
„Strašne ma to zabolelo, keď sme prišli na nové ihrisko a ja som videla ako sa Marekovi deti vysmievajú a nechcú sa s ním hrať. Na našom ihrisku sa tak deti k nemu nikdy nesprávali.“
„Bolo obdobie, keď som sa ráno prebudila a náhle si spomenula – ach, veď on nepočuje. Vtedy mi vždy prišlo zle. Aj napriek tomu, že tieto pocity netrvali dlho, stále ich mám čerstvo v pamäti.“
„Takú dobu to Radko vydržal na bežnej škole a teraz ho máme dať do špeciálnej, ktorá je v inom meste? Neverím, že mu je na tejto škole tak zle, aby tam ešte zopár ročníkov nevydržal. Veď kamarátov si môže nájsť aj neskôr, keď vyrastie a učenie doma dobehneme, keď ho v škole nestíha. Okrem toho, kto by ho do novej školy vozil?“
„Ja mám problém so slovom absolútne prijatie. Nemyslím, že mi niekedy prestane byť ľúto, že moja Janka nikdy neprestane mať problémy v komunikácii s počujúcimi ľuďmi.“
4. Uvedomíme si, že potrebujeme veľa informácií, aby sme porozumeli tomu, čo je pred nami.
Počas stretnutí s odborníkmi a čítania kníh si uvedomíte, že občas dostávate protichodné informácie. Najhoršie je to asi prvý rok po tom, čo sa dozviete, že vaše dieťa má stratu sluchu. Vtedy je ťažké rozhodnúť sa kto má „pravdu“. Možno sa budete cítiť bezradní, unavení a zmätení – nenechajte sa odradiť. Pýtajte sa na názor rôznych ľudí – odborníkov, rodičov, dospelých osôb so stratou sluchu, aj keby to malo trvať dlhšiu dobu. Iba nezaujaté informácie vám totiž pomôžu vybrať to najlepšie pre vašu rodinu. Pamätajte si, že z mnohých detí vyrastú šťastní a úspešní ľudia a to aj napriek strate sluchu … len im v tom treba dopomôcť :-)
„Keď mojej dcére napokon diagnostikovali stratu sluchu, pocítila som úľavu. Možno vám to znie zvláštne, ale cítila som úľavu, pretože napriek tomu, čo mi neustále hovoril doktor, priatelia aj rodina, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Keď sme konečne dostali diagnózu, znamenalo to, že máme miesto, odkiaľ môžeme štartovať. Vedeli sme v čom je problém a tak sme sa mohli začať vzdelávať a hľadať riešenia.“
„Teraz, keď už viem, že má Tomáš stratu sluchu, začala som hľadať informácie, aby som pochopila, čo všetko musím urobiť, aby mohol uspieť.“
„Z knižnice som si priniesla každú knihu, ktorú tam mali na tému strata sluchu u malých detí a po večeroch z nej vypisovala otázky pre odborníkov. Na ďalšom stretnutí som si potom na otázky pýtala odpovede od lekára aj špeciálneho pedagóga.“
5. Hľadáme pomoc z vonku
Trúchlenie sa ďaleko lepšie zvláda, keď máme ľudí s ktorými sa môžeme podeliť o svoje pocity a myšlienky. Zdieľanie sa je pre mnohých z nás lepšie riešenie ako pokus vyrovnať sa so všetkým iba vo vlastnej hlave. Viacerí rodičia tvrdia, že podporu, pomoc a radu hľadali nielen v rodine, ale ja medzi rodičmi iných detí so stratou sluchu, dospelými osobami so stratou sluchu, psychológa alebo duchovného v našej komunite.
Ak sa chcete dozvedieť viac o trúchlení, odporúčame vám prečítať si nasledujúce knihy a články z ktorých sme vo veľkej miere čerpali aj my pri písaní tejto kapitoly.
Ogden, P. W. (1996). The silent garden. Washington D.C.: Gallaudet University Press.
McGill Smith, P. (2010). You are not alone (dostupné na internete)
Moses, K. The Impact of Childhood Disability – The Parent’s Struggle (dostupné na internete)
Komentáre (0)