Často sa ma ľudia pýtajú, aké to je vychovávať dieťa s postihnutím – aby si to vedeli predstaviť aj tí, ktorí nemajú takúto unikátnu skúsenosť. Je to takéto……

Keď čakáte dieťatko, je to ako plánovanie perfektnej dovolenky – do Talianska. Kúpite si hromadu príručiek o krajine a urobíte nádherné plány. Koloseum. Michelangelov Dávid. Gondoly v Benátkach. Naučíte sa zopár užitočných fráz po taliansky. Všetko je to také vzrušujúce.

Po mesiacoch túžobného očakávania konečne príde ten deň. Zbalíte si kufre a vydáte sa na cestu. O niekoľko hodín neskôr lietadlo pristane. Príde letuška a povie: “Vitajte v Holandsku!” „V Holandsku?“, spýtate sa. „Ako to myslíte v Holandsku?? Ja som si predsa objednala Taliansko! Ja by som mala byť v Taliansku. Celý svoj život som snívala, že pôjdem do Talianska.“

Nuž, došlo k zmene letového plánu. Pristáli v Holandsku a vy tu musíte zostať. Dôležité je, že vás nevzali na hrozné, nechutné a špinavé miesto plné moru, hladu a chorôb. Je to len iné miesto. A tak musíte vyjsť von a kúpiť si nové príručky o krajine. A musíte sa naučiť úplne nový jazyk. A stretnete úplne nových ľudí, ktorých by ste inak nikdy nestretli.

Je to jednoducho iné miesto. Pomalšie a menej oslnivé ako Taliansko. Ale po tom, čo tam strávite nejakú tú chvíľu, naberiete dych a obzriete sa dookola…. začnete si všímať, že Holandsko má veterné mlyny… a Holandsko má tulipány. Holandsko má dokonca aj Rembrandta.

Ale každý koho poznáte má plné ruky práce s odchodom a príchodom z Talianska… všetci sa vychvaľujú, ako perfektne sa tam mali. A po celý zvyšok života budete hovoriť: “Áno, aj ja som tam mala ísť. Tak som to plánovala.“

A tá bolesť nikdy, nikdy, nikdy nezmizne… pretože strata tohto sna je veľmi vážnou stratou.

Ale…ak strávite svoj život smútením nad faktom, že ste sa nikdy nedostali do Talianska, nikdy sa možno neoslobodíte, aby ste si vychutnali tie špeciálne a krásne veci, ktoré sú iba…. v Holandsku.

Autor: Emily Perl Kingsley